Táto tatranská dovolenka mala jasný cieľ a to posedieť v miestnych nádražkách. Nasať atmosféru a niečo málo alkoholu takpovediac zdola. Nájsť prednosti ale i zatrateniahodné vlastnosti a vypočuť si niekoľko miestnych štamgastov. Celý život študujem i pracujem v gastre a tak vám moje pohľady možno prídu niekedy málo vágusácke. Najšťastnejší sa však cítim v podniku s atmosférou. V podniku ktorý má ducha a na nič sa nehrá. Tam prehliadam všetky pravidlá obsluhy aj etikety a len užívam moment. Je to vlastne oslobodzujúce sa na chvíľu zbaviť tejto profesnej deformácie. Nebudem zdržovať takže nazdravie!
Ako dieťa zamestnancov WAGON SLOVAKIA som nejedno leto prežil v apartmáne priamo v budove stanice. Moje srdce sa tu vždy rozveselí. To sa prejaví hneď po vystúpení zo zubačky. Pohltia ma spomienky na časy kedy bola táto stanica mojim ihriskom a presnoril som všetky jej kúty.
Nádražka 1. kategórie Reštaurácia Zubačka na prvom poschodí je prázdna hádam aj 15 rokov. Vyberiem sa dolu schodmi a v prízemí nájdem nový podnik. V Cukrárni Lynx ma mierne vykoľají rozsah ponuky zákuskov, bagiet a syrových nití. Pod tlakom cukrových bômb volím snáď jediný alko nápoj – punč. Zakecám sa s pánom majiteľom – Čechom. Jediné čo mi utkvie v pamäti je jeho veta: „Som Slovák ako řepa – žijem tu už 18 rokov!“
Dôvod prečo si z Lynxu tak málo pamätám tkvie v nádražke 2. kategórie priamo na 1. nástupišti. Bufet Domino. Mierime priamo k zdroju. Šanca minúť je nulová, na dverách je veľký nápis vchod. Nádražka nadmieru útulná ozdobená zbierkou zapalovačov, ktoré sú zarámované a povešané po stenách. Hlavne však dômyselne naprojektovaná. Jediná výčapníčka obsluhuje hneď tri odbytné miesta. Barový pult vnútri, okienko na nástupište a okienko na zahrádku. Hneď objednávam pivo Šariš pre zahnanie sladkej chuti punču, borovičku na esenciu a pečenú klobásku na zajedenie.
V podniku sme jediní zákazníci. Panuje tu ticho a ponurá atmosféra. Práve keď moja myseľ smutnie, že nevypočuje žiadny príbeh miestneho štamgastu vojde do dverí Ľubo. Ľubo je zamestnancom ŽSR a z jeho rozhovoru na bare vyrozumiem, že ide o jeho pravidelnú zastávku pri čakaní na vlak domov. Ľubo sa k nám pridruží ako kúsok voldemortovej duše, ktorá sa nalepila na Harryho Pottera. Prisadne a začne objednávať borovičky. Panáky pribúdajú, výška hlasu sa zvyšuje avšak zrozumiteľnosť stále dobrá.
Ľubo rozpráva o zabezpečovacom zariadení tratí s ktorým pracuje. Keď sa ho opýtam, prečo bol na TEŽke vybudovaný poloautomatický releoblok ale nikdy nebol v prevádzke, asi trafím osie hniezdo. Najprv ma požiada nech ho pri tom natáčam aby to mohli počuť na celom svete. Nakoniec sa však v jeho opitej hlave objaví konšpirácia. Začne po nás kričať: „Vy ste vedeli, že prídem! Kto vás poslal?“ V hustnúcej atmosfére priskočí čašníčka spoza výčapu a zahriakne ho: „Ľubo, nebuď chuj! Veď ty si si prisadol k nim!“
Nie je čudo, že toto konšpiračné myslenie preniklo celou spoločnosťou, keď je ním zamorený všetok verejný priestor. Nechávame Ľuba premýšľať o tom kto nás naňho nasadil a my nasadáme na zubačku smer Štrbské Pleso. Napriek všetkému je Domino pre mňa srdcovkou. Prívetivé ceny, posedenie priamo na peróne a verím, že svoje štrbské panoptikum tam pri posedení zažijete tiež. Platiť sa dá iba hotovosťou, ale ak máte len kartu zachráni vás Lynx.
Szegény
Líbilo? Kupte nám pivo přes buymeacoffee, ať nám na cestách nevyschne.